Túžim po štastí

Moja psychika je už toľko na dne že si pripadám že nie som dobrá ani na hnoj, a už vôbec si neprídem ako žena, skôr človek ktorý žije, pretože mu bol daný život, občas si hovorím či mi je dané byť na svete … Na chlapy, som mala z 80% smolu, len oni najlepšie ja všetko zle … je mi 34 rokov už by som chcela bábätko a milujúceho partrena na celý život (aj keď takto doba, je zlá čo sa týka ľudí) od mája sa schádzam s mužom (dohovor bol, iba sex) čas bežal, a raz len sex, potom ma má viac ako rád, potom položím otázku ako to teda ďalej medzi nami bude cca po 5 mesiacoch mám tomu dať čas (mimochodom som naň netlačila nikdy, ale človek sa opýtať) 8mesiacu za nami a nič sa nezmenilo, všetko sa opakuje, len sex,mám ťa viac než rád,daj tomu čas je to dookola..

A dohovor katastrofa, z 90%sa musím ozvať ja či sa teda uvidíme alebo nie, aj keď sme boli dohovorení, raz sa radšej vôbec neozve, potom odpoveď: ak chceš dôjsť, migrena, únava to koľkokrát budu spolu a potom zistím, že radšej niekde pije a kamaráti, čokoľvek poviem ja to hrotím on chudák, motá mi hlavu hovoril že je s citmi opatrný pretože ho dve už podviedli, ale za to predsa ja nemôžem, keby mi nemotal hlavu city, tak nad tým tak nepremyslím.

Vôbec neviem, čo si o tomto mám myslieť, alebo ako to mám brať. Ja som sa do neho zamilovala a cítim ku ktorému čistú, úprimnú lásku, ale jeho správanie je mi celkom dosť ľúto. Ešte teraz, keď sú vianočné sviatky. Neviem ani, či ku mne niečo cíti, alebo nie, pretože sa v ňom už nevyznám. Matie mi hlavu. Keby mi povedal narovinu, že ku mne nič necíti, pochopila by som to. Ale on hovorí stále inak a to ma vždy zmätie a nedokážem sa z toho dostať von. Neviem, či s ním mám vo „vzťahu“ pokračovať alebo to jednoducho s ním ukončiť, stále premietam a premýšľam nad tým, čo by pre nás oboch bolo v tejto situácii najlepšie..